Interiér Rímskokatolíckeho kostola v Sabinove

Z histórie kostola

Kostol bol postavený koncom 13. storočia a začiatkom 14. storočia v gotickom slohu. Podľa návštevnej knihy z roku 1813 je v niektorom kamennom stĺpe, ktorý je medzi hlavnou a vedľajšou loďou, v kameni vyrytý rok 1244. Je to pravdepodobne rok začiatku stavby kostola.(1) Teraz sa však nedá presne určiť, o ktorý stĺp v kostole ide. Začiatkom 14. storočia už musel byť kostol postavený, lebo v roku 1331 už existovala v Sabinove fara nazvaná podľa sv. Jána Krstiteľa. Podľa viacerých zdrojov bol kostol postavený skôr ako fara. Napríklad v správach z roku 1375 je spomínaný kostol, ktorý má vlastnú faru a cintorín obohnaný múrom. V tom istom roku bola farnosť už dlhšie prekvitá.

„Po požiari v roku 1461 bol kostol znovu budovaný (v rokoch 1484 až 1518) v duchu neskoršej gotiky a renesancie za účasti staviteľa Jána z Prešova,“ vedľa kostola postavená kaplnka a zriadené dve kaplánske miesta. Aj z toho sa dá usudzovať, že je už dlhšie postavený kostol, a že z pôvodne jednoloďového kostola prvej stavby vznikol pri tejto neskorogotickej obnove prístavbou južnej a severnej lode trojloďový priestor. V posledných rokoch prestavby (1518 - 1520) pristavali južnú renesančnú predsieň, ktorá je zdobená neskorogoticko-renesančnou stropnou maľbou a vnútorným renesančným portálom. Portál je pripisovaný staviteľovi Vincentovi z Dubrovníka, ktorý pracoval aj na kamennej kazateľnici, ktorá je z roku 1526.

Staviteľ Vincent z Dubrovníka pracoval pravdepodobne aj na renesančnej úprave veže v rokoch 1537 - 1557. Veža pochádza v jadre z prvej stavby, ako na to poukazuje jej gotický vstupný portál, ktorý je zrejme inšpirovaný portálom v kaplnke sv. Michala v Košiciach (ktorý je z konca 14. storočia). Niekoľkokrát však bola opravovaná. V roku 1537 vežu upravili a pristavali jej hornú časť.

Takto vydržala až do požiaru v roku 1863, keď bola spolu s celým kostolom silne poškodená. Po tomto požiari sa prikročilo k celkovej renovácii kostola. Táto sa uskutočňovala postupne už od roku 1846. Prebiehala ale pomaly, pretože chýbal dostatok finančných prostriedkov. Až v rokoch 1864-1879 a 1895-1897 túto rekonštrukciu dokončili. Celá prebiehala podľa plánov architekta F.Schuleka.

Architektonický charakter pôvodného kostola nebol porušený neskoršími prestavbami. Jeho základ reprezentuje trojloďový gotický priestor s dlhým, polygonálne uzavretým presbytériom a predstavanou západnou vežou. Bočné lode sú od hlavnej oddelené vysokými lomenými arkádami (pôvodne to boli oratória). Ku kostolu boli pripojené po vybúraní pôvodného obvodového múru prvej stavby. Presbytérium je zaklenuté krížovými klenbami. Rebrá na klenbách majú zaoblený tvar s úkosom a dosadajú na listové konzoly umiestnené na stenách. Na východnej a južnej strane presbytéria sú veľké gotické okná s pôvodnými gotickými lomenými oblúkmi. V južnej stene presbytéria sa v stene nachádza priestor pre dvojdielny sedes. Toto miesto je zdobené bohatým architektonickým motívom, ktorý zapadá do stien presbytéria a tvorí s ním jeden celok. Tento priestor, pôvodne slúžiaci na umiestnenie sedesu, pochádza z konca 15. storočia.

Hlavný oltár kostola

Hlavný oltár sv. Jána Krstiteľa, ktorý dnes v kostole dominuje, nie je originálny, preto si stručne priblížime jeho osud. Pôvodný oltár stál na tom istom mieste ako dnešný. Pochádza z rokov 1510-1516 a bol vyhotovený v gotickom slohu. Niektorí datujú tri hlavné sochy do roku 1490. Na predele oltára sú na stranách erby Uhorska a Poľska.

V roku 1895, za vtedajšieho farára Petra Hartsára (1891-1923), sa začala rozsiahla vnútorná oprava celého kostola. Kostol vtedy vymaľovali, boli vyrobené a do okien osadené nové farebné vitráže. Urobila sa aj nová strecha na kostole. Pri maľovaní kostola objavili staré, zrejme gotické fresky na stenách, no vraj sa už nedali obnoviť. Stav hlavného oltára a dvoch bočných oltárov (oltár sv. Anny a Zvestovania) boli tak spráchnivené, že ich oprava bola nevyhnutná. Oprava priamo v Sabinove údajne nebola možná, preto bol na žiadosť pamiatkového úradu tento gotický skvost s povolením biskupa Konštantína Schustera (1877-1887) v roku 1896 prevezený do Budapešti, hlavného mesta vtedajšieho Uhorska, kde ale skonštatovali, že sa zreštaurovať už nedajú. Ministerstvo kultu ich umiestnilo do múzea, no súčasne sa zaviazalo, že namiesto starých oltárov dá na vlastné náklady vyrobiť a postaviť nové. V roku 1899 bol postavený nový hlavný oltár, no starému sa ani zďaleka nevyrovnal. Ďalšie dva bočné oltáre dalo spomenuté ministerstvo postaviť v roku 1906. V roku 1918 došlo k rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie, a tak sa sabinovský oltár už asi navždy ocitol na území cudzieho štátu. Dnes sa tieto tri oltáre nachádzajú v Magyar Nemzeti Galéria v Budapešti.

zdroj: www.farnostsabinov.sk